Alebo úplné zatmenie Slnka. Toto bolo jedno z prvých slovných spojení v Tureckom jazyku, ktoré sme sa naučili a s ktorým sme sa veľmi často stretávali počas pobytu v Turecku. Do krajiny polmesiaca sme sa vybrali piati nadšenci. Boli sme však len nepatrnou hŕstkou spomedzi astronómov amatérov a turistov z celého sveta, ktorí sa sem vybrali pozorovať tento fantastický prírodný úkaz.Po odbavení batožiny a pobavení sa na udivených tvárach obsluhy skeneru (v batohu sme mali dosť veľký ďalekohľad a nie bombu) sme si krátili čas pozorovaním príprav lietadla. Takmer všetci cestujúci zneisteli, keď zrazu z trupu začala silným prúdom vytekať akási tekutina. Zapol som fotoaparát v domnení, že je to kerosín a mne sa podarí predať bulvárnej tlači nafotený výbuch lietadla 🙂 . Poldruha hodinové meškanie lietadla spôsobené výmenou stroja za väčšie lietadlo nás ubezpečili, že sme spravili dobre, keď sme sa do Turecka vybrali s niekoľkodňovým predstihom. Pilot v druhom lietadle určite položil tehlu na plyn, keď skrátil let z pôvodne plánovaných 2h 50minút o hodinu. V Antalyi nasledovalo v jednom rade zakúpenie víz a v druhom asi kontrola, či sú zakúpené. Divoká cesta taxíkom do stredu mesta (miestami 120km/h) nás mala prichystať na miestne cestné pomery, o ktorých sme zatiaľ nevedeli. V hoteli sa na nás recepčný usmial a vydal nám kartičky, takže peniaze za ubytovanie neskončili niekde na Kajmanských ostrovoch.

Prvý deň

sme sa rozhodli venovať samotnému mestu, aby sme zistili, ako to vlastne všetko funguje. Naše skúsenosti len telegraficky:
1. trh a zjednávanie cien funguje len veľmi rozpačito a nie je takou samozrejmosťou s akou nám ho prezentoval turistický sprievodca.
2. mestská hromadná doprava nemá žiaden rozpis s časmi odchodov autobusov, ako ho poznáme napríklad v Bratislave. Veď načo, keď autobusy alebo „dolmusy“ – mikrobusy – prichádzajú na zastávku každých 5-10 sekúnd a zastavia obrazne povedané aj v strede križovatky, len aby nabrali cestujúcich.
3. kto nemá klaksón, ten ako vodič nemôže v meste existovať.
4. jazdné pruhy na ceste sú len formalita a vodiči jazdia tak, že autami dokonale vyplnia celú šírku vozovky. Že prejdú plnú čiaru? Veď nepukne…
5. ľudí je na uliciach veľa a sú tam do neskorých nočných hodín.
6. neexistujú časy, keď je dopravná špička. Tá je tu neustále.

Druhý deň

sme sa rozhodli navštíviť Olympos, staroveké zrúcaniny na brehu mora a Chiméru. Je to národný park kde zo zeme už niekoľko storočí uniká horiaci zemný plyn. Podozrievavé jazyky v našej skupine však tvrdili, že po uzavretí parku správca dole zavrie ventil.

Cesta späť sa ukázala trocha problematická, pretože sme vďaka našej túlavosti a zvedavosti zmeškali posledný odvoz od pobrežia na magistrálu vedúcu naspäť do Antalye. Zrazu sa nám prihovoril mladík, vraj by štyroch mohol vziať svojim autom. Aďa mu chytro zakontrovala, že ona je malá a zmestí sa. To rozhodlo. Ako neskôr vyplynulo, Mathias bol z Nemecka a samozrejme prišiel sem za zatmením Slnka. Keď už sme boli na magistrále, povedal, že býva v Antalyi a vezme nás, ak zaplatíme prípadnú pokutu… No neberte takúto ponuku. Cestou nám ukázal Phaselis, starodávne kúpeľné mesto na pobreží mora, ktoré svojou súčasnou krásou hravo prekonalo Olympos.

Tretí deň

som nahovoril priateľov na výlet do Pamukkale – k úžasným travertínovým terasám. Kúpa lístka prebiehala trocha netradičným spôsobom, pretože na rozdiel od našej jednej a monopolnej dopravnej spoločnosti, tuná ich bolo niekoľko desiatok. Bolo treba nájsť tú pravú.

 Cesta autobusom v Turecku je neobyčajný zážitok. Pravidlom je, že vám poprskajú ruky nejakou voňavou a osviežujúcou tekutinou. Obsluha v autobuse potom začala nalievať chladenú vodu. Neskôr pridala kávu a čaj. Nasledoval perník. Všetko v cene lístka. Pri ceste diaľkovým autobusom na vzdialenosť 270km to bolo na naše pomery neobvyklé. Keď sme mladíkovi na pohľadniciach ukázali, že sme zo Slovenska a dali mu jednu na pamiatku ochotne nám venoval plnené sušienky ako bonus. V Denizli sme boli odvedení ako očividní turisti k ďalšiemu dolmusu na cestu do Pamukkale. Ochotný mladík nám však vysvetlil, že sa potrebujeme odviezť k travertínom a nie do Pamukkale. Vysvetlil to vodičovi a ten nás tam bez problémov odviezol. Prezreli sme si teda kúpeľné mesto, starobylé mesto Hierapolis, obrovské divadlo pre 12000 divákov a absolvovali zostup po travertínoch späť do Pamukkale. Je to úžasný zážitok, hoci už teraz travertínové terasy trpia nedostatkom vody. Späť sme kupovali lístok priamo v Pamukkale. Nielenže bol lacnejší, ale nás aj zadarmo odviezli do Denizli na prípoj smerujúci do Antalye. Obsluha v tomto autobuse bola slušná no odmeraná. To však len do okamihu, keď som za ponúknutú vodu poďakoval po Turecky. Tento zlomový okamih spôsobil okamžitú zmenu prístupu obsluhy. Dostali sme kekse a cukríky navyše a v zadnej (našej) časti autobusu sa rozpútala veselá diskusia sprevádzaná výbuchmi smiechu. Zvyšok cestujúcich sa musel uspokojiť so sledovaním komédie na monitoroch.

Štvrtý deň

sme sa spamätávali a podaktorí otužilci odskúšali more na kamienkovej pláži na západe Antalye. Večer som sa s Ferom vybral do Side, aby sme tam našli pozorovacie miesto a nastavili montáž. Privítala nás úžasná atmosféra vytvorená koncertom živej hudby a davom ľudí. Navštívili sme aj našich kolegov z Rimavskej Soboty, no napokon sme boli nútení ostať v rozvalinách Apolónovho chrámu na brehu mora.

 Tu sme boli v strede diania a až do neskorých nočných (alebo skorých ranných) hodín sme viedli rozhovory so záujemcami o našu techniku. Mladý turek z Istanbulu nám hodinu rozprával o astronómii v Turecku a diskutoval o technickom vybavení. Zastavili sa aj kolegovia z Prahy a tých pár okamihov sme si oddýchli od neustálej komunikácie v anglickom jazyku. Zaujímavý bol jeden pán z Japonska (neskôr sa ukázalo, že je z Tokya). Keď zistil, že montáž, ďalekohľad a dokonca aj fotoaparát máme z jeho rodnej zeme, očká mu zaiskrili, poprial nám veľa šťastia a prisľúbil poslať fotografie. Bolo už niekoľko hodín dňa D, keď som uzimený sedel pri spadnutom stĺpe chrámu a pokúšal sa napriek strašnej zime zaspať. Vtedy sa predo mnou opäť zjavil nejaký zvedavec v dlhom plášti a baretke. „Aha, nejaký Francúz“, pomyslel som si.
– „Where are You from?“
– „From Slovakia and You?“
– „Turkish, Police.“
To ma hneď postavilo na nohy, no mladík ma upokojil, keď sa spýtal či tiež čakám na zatmenie Slnka. Prehodil ešte pár viet a pobral sa strážiť prenosové autá niekoľkých televíznych staníc.

Deň D, 29.3.2006

Ani neviem ako som sa dočkal rána. Prvé slnečné lúče som využíval ako had, keď sa zohrieva na kameni. Už od skorých ranných hodím sa do rozvalím začali schádzať ľudia a zostavovať si svoje aparáty, ďalekohľady a inú techniku. Urobil som zopár skúšobných snímok, aby som zaostril ďalekohľad. Vtedy sa objavili aj ostatní členovia našej mini-výpravy. Naukladali sme všetku techniku na montáž a čakali. Okamih prvého kontaktu sa dal ľahko spoznať podľa búrlivých reakcií okolia. Slnko sa pomaly zmenšovalo, ľudí stále pribúdalo. Naše stanovisko sme museli doslova brániť. Meteostanica ukazovala strmý pokles teploty a ja som si opäť obliekol vetrovku. Pomyslenie na predchádzajúcu chladnú noc mi pridalo zimomriavky na chrbát. S klesajúcou intenzitou osvetlenia som niekoľko krát otestoval techniku a pozoroval zvláštnu atmosféru v dave. Vtom to prišlo. V hľadáčiku bol už len malý kosáčik a aj ten sa rýchlo zmenšoval. Dal som dole filter a začal snímkovať sekvencie obrázkov. Postupne som predlžoval expozíciu a cvakal a cvakal. Toto som robil úplne automaticky, tak že som mohol pozerať na Slnko aj cez hľadáčik aj voľným okom. Čierny kotúč bol lemovaný jasne bielou korónou. Tá sa niekoľko stupňov od Slnka stratila a nasledovalo tmavomodré nebo. Na ňom žiarila Venuša a celý obzor žiaril v sýtooranžovej farbe. Naokolo blikotali blesky fotoaparátov a ľudia jasali. Na okraji Mesiaca sa objavili protuberancie, neklamný dôkaz blížiaceho sa konca zatmenia. Vtom sa na kraji zablysli Bailyho perly. Fotoaparát cvakal maximálnou rýchlosťou a keď bol jas Slnka príliš silný, krytka objektívu ukončila toto divadlo. Tých niekoľko minút bolo fascinujúcim zážitkom, ktorému sa takmer nič nevyrovná.
Koniec úplného zatmenia odštartoval migráciu ľudí zo Side. Akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko zmenilo a ľudia začali odchádzať preč.
Cesta do Antalye bola mierne dobrodružná, pretože autobus bol dosť preplnený a zabránil obsluhe rozdávať vodu a prskať voňavý osviežovač na ruky.

Nasledujúce ráno som sa od kolegov dozvedel, že ešte nikdy nevideli nikoho tak rýchlo zaspať, ako mňa. Celý deň sme venovali zbieraniu suvenírov a snahe dohodnúť čo najnižšiu cenu za ne. Peši sme sa prešli k vodopádu na východnom konci mesta. Masa vody padá niekoľko desiatok metrov z útesov priamo do mora. Večer sme navštívili pizzériu neďaleko hotela, kde sme boli už niekoľko dní váženými štamgastami. Dnes sme dostali predjedlo navyše a balóniky na cestu. Možno niečo ako rezerva, keby zlyhal motor lietadla…

Posledný deň sme sa zbalili a pozreli sme si ešte zvyšok mesta. Objednaný taxík prišiel načas, ale miestna „taximafia“ sa ho snažila vyprevadiť z parkoviska, hotelových hostí vraj obsluhujú oni. My sme ale chceli taxík pre 5 cestujúcich a nie platiť dve autá. Ostrú výmenu názorov taxikárov sme prerušili našim odchodom. Napokon nás vzal objednaný taxík, keď zastavil v bočnej ulici. Zastavil nám pred Terminálom 1. Zdal sa nám akýsi neznámy no zdôvodnili sme si to nočným príchodom do Antalye. Pri skeneri ma mierne znepokojený vojak požiadal o otvorenie kufra a na monitore mi ukázal 11 nábojníc v zásobníku. Keď som mu ukázal bity – násadky do skrutkovača – upokojil sa s úsmevom sa spýtal kam to vlastne ideme. Naša odpoveď „Viedeň“ spôsobila jeho zakrútenie hlavou. Jeho odpoveď „musíte ísť na Terminál 2, ktorý je 2km ďalej na juh“ nás uzemnila. Našťastie pribehli dvaja taxikári, ktorí nás za nehoráznu sumu odviezli na správny terminál a nedali sa pritom presvedčiť aby nás odviezlo len jedno auto. Čo už, taxikári sú všade rovnakí.

Na letisku sme opäť stretli českých kolegov, ktorí s nami leteli do Turecka. V podstate celé naše lietadlo tvorili rovnakí cestujúci. A ako na potvoru, aj toto lietadlo meškalo. Tentoraz to pilot už nedobehol, ale autobus z Viedne sme napokon stihli. Ešte sa podvozok poriadne nedotkol letiska vo Schwechate a my sme už začali premýšľať o ceste za ďalším zatmením Slnka. Nabudúce to bude Sibír, Shanghaj, Veľkonočné ostrovy?

Napokon ešte výsledok tejto miniexpedície, kvôli ktorému sme si mnohí dosť vytrpeli.