„Mačkovité šelmy“ pozorujú Perzeidy

V týchto dňoch sa v médiách objavila správa, že v okolí Bratislavy, na predmestí a v okolitých poliach a vinohradoch zopár ľudí videlo neznámu mačkovitú šelmu. Nevie sa presne akú, ale policajti a poľovníci po nej pátrajú… Ale čo má spoločne mačkovitá šelma s Perzeidami?

V noci z 12. na 13. augusta bol maximum Perzeíd, tak sme sa s Tomášom dohodli, že ich pôjdeme pozorovať a fotiť na observatórium v Modre. Veď sme tam už dlhší čas neboli.

Odchádzam z práce domov pobaliť sa. Vonku je peklo, ako už niekoľko týždňov dozadu. Čakám na autobus a nad Malými Karpatami sa zbiehaju mračná!!! No to nie je možné! Toľko dní bez mráčika a práve dnes… No čo už, aj tak pôjdeme.

Prichádza Tomáš spolu so synom, nasadám a ideme „do hôr“. Cestou rozoberáme aké foťáky a objektívy zobral, že vraj tie a tie, širokouhlé – super. Blížime sa k Modre, keď pred nami – blesk, druhý, tretí … No nieeee! Je pravda, že dážď už treba, ale keď už doteraz nepršalo, tak aspoň ešte jeden deň nech to vydrží. Prichádzame pred areál observatória, a tu sa stretávame s Igorom Turanom, ktorý taktiež so sebou zobral „mladšiu posilu“.

Obdivujeme vešteckú guľu, ktorá vie zistiť ako dlho svietilo cez deň Slnko. Autor: Miroslav Grnja

Zamračená obloha nad observatóriom. Autor: Miroslav Grnja.

Pozdravíme sa s priateľmi z observatória, poukazujú „krpcom“ veľký ďalekohľad, mraky nad nami visia ale aj tak sme sa rozhodli že tu zostaneme. Pozerame na radar … snaď sa to rozpadne. Začneme montovať zostavy, keď Tomáš zareve: „To nie je možné, všetko som zo sebou zobral, no moja foto brašňa s Ivanovim foťákom a širokáčmi zostala doma!“ Vracať sa späť po objektívy alebo nie. To je otázka ako z Hamleta!!! Nakoniec prehovoríme Tomáša, nech nejde. Budeme robiť s tým čo máme.

Krpci šantia po lúke, ukazujem im divého zajaca (Rudolfa), čo sa k nám primotal. Postupne sa stmieva a mraky postupne ustupujú. Medzitým prichádzajú na lúku aj zopár iných fotografov a pozorovateľov z okolia a predstavenie začína. „Stop“, „Pozri ju…“, „Auuuu, videl si ju“ to su hlášky z lúky. Drobcov (aj keď chceli vidieť „meteoly“) premohla únava a na lúke v spacákoch pospali. Okolo 2. hodiny po polnoci to externí pozorovatelia a fotografi balia a zostávame zasa sami na lúke.

Známe pravidlo – najlepšie kúsky lietaju na opačnej strane neba ako je tá čo fotíme – úradovalo aj teraz, no zopár kusov sa podarilo „lapiť“. Fotoaparáty fotia a pomaly aj nás dospelákov chytá únava. Aj ja podriemkávam a nejaké šušťanie aj počujem zopár metrov odo mňa ale nejak to neberiem na vedomie. Preberiem sa trochu, trochu zasa zdriemnem a zdá sa mi (alebo sa mi to sníva) akoby mi niekto trochu pošklbal ruksak, na ktorom som mal vyložené nohy… Keď o chvíľu Igor zareve, definitívne preberie aj mňa a baterkou osvecuje po lúke bežiacu líšku k lesu. Hovorí že už je predchíľou odháňal a prebral sa aj on na „dáky divný pocit že sa niekto/niečo pohybuje medzi nimi“. Tu už aj Tomáš vstáva zo spacáku: „Kde mám druhú topánku?“ – Líška spapala.

Začal ju po lúke hľadať. Igor ju svojou veľkou baterku našťastie našiel na okraji lesa ale trošku pohryzkanú. Keď sa rozvidnelo, pri balení veci si Tomáš všimol, že i karimatku má vyhryzkanú. Dobre si ale Tomáš skončil, mohla ťa aj pekne potichúčky spapať, ani by si si to nevšimol 🙂 .