Raz, celkom dávno, spomínam si na to ako keby sa to stalo iba včera či dnes, ma pri práci v dielni vyrušilo jemné ostýchavé klopanie na dvere. Na prvé počutie celkom rozdielne ako dobre známe rany oceľovou rukou miestnych traktoristov, ktorí u mňa často hľadajú pomoc, keď ich „verný“ Hidalgo nemá chuti ísť do stajne, ale ustelie si uprostred cesty, kde ho nechá porucha.

Šikovné dievčatá Michaela Špániková a Martina Bírošíková vtedy drali lavice gymnázia a to, že ich naozaj drali svedčia nielen ich dnešné výkony, ale pár riadkami načriem do dávnejšej minulosti a rozpoviem niečo o ich snahe. Nuž, to spomínané klopanie išlo práve z ich ruky, lebo prišli s nápadom urobiť slnečné hodiny. Jednohlasne sa na tom zhodli, lebo vyhrali stredoškolský projekt s malým finančným motivačným grantom na materiál. Samozrejme pre moju pomoc sa nikdy nechodilo ďaleko, pokiaľ išlo o pomoc priateľom z astro sféry a o to viac, že Martina a Michaela sú naše dlhoročné aktívne členky klubu a aktívne sa zapájali a zapájajú do rozvoja nášho astronomického klubu.

Nasledovalo iba rozhodnúť sa, ako na hodiny pôjdem a ako ich vlastne vyrobím. Veľkou inšpiráciou sa mi stali slnečné hodiny, ktoré pred mnohými rokmi navrhol náš Juraj Bardy a v roku 1970 ich vyrobil kolektív učňov a pracovníkov našich Považských strojárni. Tie dodnes krásne slúžia v Strojárenskej štvrti v Považskej Bystrici. Skladajú sa z dvoch na seba kolmých polkruhov. Na vodorovnom, sklonenom pod miestnym paralaktickým uhlom je nónius z rímskych číslic a zvislý je jeho podperou a spája ho zo zemou a súčasne vedie „šíp“, ktorý je v ohnisku oboch kružníc. Kým Bardyho hodiny sú z vypaľovaných plechových platní, moje hodiny pozostávajú zo zvinutej rúry priemeru 1″. Hodiny Martiny a Michaely majú priemer 1800mm a číslice majú výšku 100mm.

A ešte jedno historické video o slávnostnej inštalácii hodín.

Existujú však ešte jedny hodiny. Ich príbeh od začiatku išiel pomerne kľukatou cestou. Tá sa začala tesne po otvorení hodín v Prečíne. Jedného dňa, približne pred desiatimi rokmi mi volalo číslo z Českej republiky. Na druhej strane sa ozval pán v dôchodcovskom veku a pozdravil ma sviežim valašským prízvukom, ktorý nás všetkých teší pri spoločných chvíľach od Mirca Jeličku a chlapcov z Moravy. Pri náhodnej prestávke na oddych pri ceste cez Slovensko sa stavil občerstviť sa v miestnej krčme, pred ktorou hodiny stoja. Neviem síce akou cestou – necestou sa dostal až ku číslu na mňa, ale spojenie nadviazal. Aj on ma vtedy „zlomil“. Veci ohľadom dokončených slnečných hodín sa ešte nestačili prekryť inými prácami a povinnosťami, tak i materiál na nové na Moravu sa dal ľahko zadovážiť. Lenže o pár dní mi pán z Moravy volal, že ich starosta ku žiaľu nevie zdokladovať dar zo Slovenska a s prianím, aby som sa nehneval, či by sme ten projekt nechali tak. Nezostalo nič iné ako nepoužitý a nachystaný materiál uložiť niekde „napotom“.

Pri našich aktivitách vo veci popularizácie ma často pozývajú do susednej dediny Domaniža, kde po mnohé roky chodievam s Dobsonom na podujatie Noc v škole. Po pozorovaní zvykneme v družnej a priateľskej debate pozdržať slovo aj o živote, radostiach a starostiach. Popri tom sa dnes už bývalá riaditeľka školy vyzvedala, či by aj škole nepristali také hodiny ako sú pred pohostinstvom v Prečíne. Vari by im na akademickej pôde predsa len nestála zem pevnejšie pod nohami. Mrzelo ma zatajiť, že materiál je azda by mu skutočne viac svedčilo slúžiť svojmu účelu ako byť v prachu na povale. Lenže prišli pomerne hektické roky a plno práce mi hatilo cestu natoľko, že viac sa mlátilo slovami ako vercajchom a roky išli. Neboli to výhovorky plané a nikdy ma šíp rýchlej otázky nezasiahol spoza štítu inej roboty, no chcelo to ešte malý dotyk osudu.

Ešte začiatkom jesene padlo predbežné rozhodnutie, že približne v roku 2025 by náš klub mal ambíciu postaviť hvezdáreň v areáli školy v Domaniži. Tu sa kruh spojil a ruka sa dotkla druhej ruky prakticky po desiatich rokoch, lebo riaditeľ dal „požehnanie“ našej myšlienke a tým, že sa dlhé roky poznáme ako spolužiaci z tamtej školy ma bratsky poklepal po pleci a povedal – „ale začneme najprv hodinami“. A tak sa stalo, že hodiny sú dnes na svete a o pár dní si nájdu domov v parčíku v areáli základnej školy v Domaniži. Moje hodiny, ktoré sú určené pre základnú školu Domaniža majú priemer 1000mm a výška číslic je 50mm. Sú teda menšie a nenápadnejšie. Dôležité pre mňa je hlavne to, že konečne našli svojho majiteľa.