Ako každý rok, aj tentoraz sa uskutočnila expedícia pri pamätníku SNP nad obcou Vrchteplá. Akcia sa každým rokom troška inovuje a zlepšuje hlavne vďaka organizátorom (členovia Astronomického klubu Juraja Bárdyho) a ich veľkému nadšeniu. Aj za toto im patrí hneď na úvod veľká vďaka.Tentoraz však skúsim iný pohľad na udalosti. Zaujatý a subjektívny. Nech mi organizátori prepáčia, že sa nebudem venovať opisu všetkých prednášok a výpočtu hostí. Pre mňa bolo najdôležitejšie niečo iné.

Ako po predchádzajúce roky, aj tentoraz sa syn rozhodol fotografovať scénické fotografie nočnej oblohy a krajinky. Prvé dve noci využíval pevný statív aj malú montáž StarAdventurer na fotografovanie širokoúhlych záberov a časozberných sérií. Z nich plánoval urobiť video.

Na tretí deň, keď bolo Slnko ešte na oblohe, som mu navrhol, či nechce skúsiť urobiť nejaké fotografie aj cez veľký ďalekohľad. Prvá a očakávaná odpoveď bola: „Nie a ja to neviem…“ Tak som ako trpezlivý rodič už po N-tý krát odolal a pokračoval.
„Nepýtam sa či to vieš, ale či to chceš skúsiť.“
Tentoraz bola odpoveď troška iná:
„No tak dobre.“

V okamihu šla veľká kamera dole z ďalekohľadu a namontovali sme naň synov Canon 600D. Najprv sme skúsili nájsť Venušu na ešte stále dennej oblohe. Keďže montáž bola ustavená a zaparkovaná, nabehnúť na presnú pozíciu bola hračka. Na displeji sa zjavila jasná „hviezda“. Planéta cez deň, to bol prvý záhadný kamienok do mozajky, ktorý ho zaujal. Skúsili sme teda niečo slabšie – Vega. Hoci je to najjasnejšia hviezda letnej oblohy, stále je o pár magnitúd slabšia ako Venuša. Chceli sme skúsiť ešte Altair, ale nejakým omylom sme vyvolali dvojhviezdu Albireo. Tentoraz však skoro vypadli oči mne, keď sa na displeji zjavili dve hviezdičky – jedna modrá, druhá oranžová.

Z pohľadu mladého a zvedavého chlapca to však nebolo také ohurujúce. Toto predsa nie sú tie nočné objekty, veď Slnko ešte svieti na protiľahlú lúku. Už čoskoro sa však malo všetko zmeniť. Len čo nastala astronomická noc ponúkol som juniorovi chuťovku, ktorej dovtedy nik neodolal. Hmlovina M27 je jasná, veľká a farebná. Čo viac môžeme chcieť? Vysvetlil som mu základné pravidlá na prvé fotografovanie. Nebudeme robiť žiadne komplikácie. Fotoaparát nastaví na ISO 3200 a expozičné časy budú 30 – 60s, aby sa neprejavovala periodická chyba montáže. Netrpezlivá dušička stlačila spúšť a so zatajeným dychom čakala kým sa zjaví obrázok na displeji.

Dve jednoduché slová „Ty brďo“ boli neklamným dôkazom, že na displeji sa zjavilo niečo nečakané a dovtedy nevídané. V tom momente som pozoroval niečo ako zapálenie prvého stupňa rakety. Obrovský výbuch energie rozbeh za ďalšími fotografiami. Dával som mu tipy na jasné objekty a chlapec si všetko riadil sám. Vyťukal objekt v ovládači, expozícia + „ty brďo“ po 30s.

Po pár pokusoch a objektoch sa spýtal, že prečo to my ostatní fotíme tak dlho? Krátke vysvetlenie a už nastavil diaľkovú spúšť na automatické snímanie 10 obrázkov. Napokon sme nafotografovali aj temné snímky aby sme mohli obrázky ako-tak spracovať. mojim zámerom bolo udržať celý proces čo najjednoduchší nech sa zapálená iskrička nezahasí prudkým závanom komplikácií.

Už v prvú noc sme zachytili svetlo niekoľkých Messiérových objektov (Boris poznamenal, že sme sa dali na pomerne veľké metrické závity M17 – M97). Na druhý deň junior schytil svoje dáta a na základe inštrukcií od Peťa Píra a mňa urobil prvé kompletné spracovanie jedného objektu v programe Siril. Všetky ostatné obrázky už spravil úplne samostatne. Na druhý deň prišiel so zoznamom objektov, ktoré si sám našiel v programe Guide 9 a naplánoval si ich fotiť. A toto je jeho minigaléria obrázkov. Je to len malá časť, pretože mnoho objektov skončilo pri 1-2 snímkach.

Pre mňa sa teda fotografovanie skončilo druhou nocou. Kameru som vložil späť do kufríka a už som si ani neškrtol. Ale výnimočne som bol touto situáciou potešený. Synovi žiarili očká radosťou, že sa mu podarilo niečo výnimočné a nasledujúci rok je takmer jasné, čo bude fotografovať. Krajinky to asi nebudú.